Poľovníci stavajú nové posedy

„Zároveň robíme z posedov selektívny odstrel, čo znamená, že odstraňujeme choré jedince, aby v chove ostali len tie zdravé. Táto naša činnosť je regulárna a v súlade so zákonom,“ tvrdil. Poľovnícke združenia samé rozhodujú o počte a umiestnení posedov v revíri. Keďže sa nejedná o stavbu nehnuteľnosti, nepotrebujú žiadne stavebné povolenie, jedine povolenie majiteľa pozemku, kde plánujú objekt postaviť. „Posedy však musia byť od seba v bezpečnej vzdialenosti, aby sa poľovníci na dvoch blízko pri sebe stojacich nepostrieľali,“upresnil Mgr. Perát a zrátal, že v revíri PZ Ondava je približne 21 posedov. „Na niektorých miestach nie sú klasické kryté posedy, ale len provizórne. Jednoducho si urobíme nejakú sedačku na strome a odtiaľ lovíme.“ Poľovníci stavajú posedy svojpomocne, práca na jednom trvá aj niekoľko týždňov. „V zime väčšinou používame kryté posedy, jednak chránia pred chladom, jednak bránia tomu, aby zver zacítila ľudský pach a splašila sa. V lete využívame skôr otvorené posedy a sedačky, aby sme zver lepšie počuli,“ ozrejmil poľovník a dodal, že lovia dvomi spôsobmi – postriežkou, teda z posedu a posliedkou, zo zeme. Ako materiál na stavbu týchto lesných objektov slúži najmä drevo. „V minulosti sme síce používali železné konštrukcie, ale naši rómski spoluobčania nám ich zvalili, rozobrali a odniesli do zberných surovín.“ Lesoochranár Kamil Soóš je zásadne proti stavbe akýchkoľvek posedov. Prečo?„Hlavným účelom, kvôli ktorému sa v minulosti stavali posedy, bolo pozorovanie zveri, nie jej odstrel. Pri spôsobe lovu postriežkou, teda z posedu, sa tiež nesmie zastreliť hocijaké zviera. Je napríklad zakázané strieľať srnčiu a jeleniu zver na krmoviskách. Paradoxne, veľa posedov sa nachádza práve v ich blízkosti. Podmienky, za akých sa môže loviť z posedov, sú vymedzené zákonom. Ale nebavme sa o zákonoch a pozrime sa na celú vec čisto z etickej stránky. Myslím si, že žiaden normálny človek nezastrelí z posedu nejaké zviera. Je to nehumánne a neetické už len z toho pohľadu, že zviera nemá najmenšiu šancu akokoľvek sa brániť. Je zabité bez šance zacítiť človeka sediaceho na posede, splašiť sa, utiecť. Keď poľovníci tak veľmi túžia po zabíjaní, nech lovia aspoň posliedkou, nie takýmto zákerným spôsobom.“ V súvislosti so streľbou z posedov má K. Soóš niekoľko zážitkov, ktoré len zázrakom neskončili tragicky. „Prechádzal som sa po lese a z posedu nasmerovaného na les vyšla strela, ktorá presvišťala tesne okolo mňa. Niečo podobné som zažil už trikrát. Mohol som byť vo vzdialenosti tak dvesto, tristo metrov od posedu. Potom som si celý terén obišiel a na posede som zbadal poľovníka, ako páli zo zbrane hlava nehlava. Veľakrát som sa stretol aj s tým, že poľovník, ktorý nič neulovil, predtým, než odišiel z lesa, z nervov to ešte napálil do nejakého vrabca alebo celého kŕdľa vtákov.“ Keďže sa lesoochranár pohybuje po prírode veľmi často, zvýšený počet posedov v revíroch zaregistroval. „Za posledných päť, šesť rokov sa ich počet zvýšil možno aj o sto percent. Osobne som za ich celoplošné odstránenie, pretože už vôbec neslúžia na monitorovanie zveri, ale výlučne na jej zabíjanie.“